Peco a jeho svet

Kúpil som stôl, stoličky, gril, žalúzie a slnečník. Slnečník bol žltej farby, bola to pamiatka na už zatvorený pivovar v Rimavskej Sobote - Gemer. Tento slnečník sa zrejme páčil aj modlivke, ktorá sa v ňom zahniezdila. Najprv som si myslel, že je to len na krátko, ale ako sa pozdejšie ukázalo, slnečník sa jej tak páčil, že nechcela viac odletieť. Postupne som ju začal kŕmiť muchami, ktoré mi vleteli dovnútra môjho hradu. Vždy, keď som prišiel domov z roboty som "skontroloval" moju modlivku, či je tam a či je v pohode. Možno sa vám to zdá čudné, ale vytvorili sme si zaujímavý vzťah. Bolo to také zvláštne, pretože modlivka je predsa len hmyz, ale ja som mal pocit, že je niečo viac. Celé to trvalo tri  mesiace. Raz, bolo to tuším koncom októbra som prišiel domov a našiel som moju modlivku na zemi, najprv som si myslel, že jej bola zima, potom som si položil otázku. Ako dlho asi žijú modlivky? Nevedel som a neviem to dodnes. Alebo sa jej už nepáči môj žltý slnečník? Zobral som ju dnu a asi týždeň skúmala byt zvnútra, pohybovala sa čoraz menej, až som ju našiel mŕtvu. Verte-neverte bolo mi za ňou smutno, veď sme spolu žili v "jednej domácnosti" tri mesiace. Ale ani modlivky nežijú večne. Aj teraz po dvoch rokoch, keď sedím na "terase" spomínam na moju kamošku modlivku a verím že sa má v hmyzom nebíčku dobre. Odvtedy rešpektujem a vážim si všetky modlivky, ktoré stretnem.

 Prosím, zoznámte sa, toto bola moja modlivka...